...

Zneužijem tento blog a trochu pouvažujem nad tým čo mi značne pomotalo hlavu za posledné dni...

Po dlhom čase som sa stretol so spolužiačkou, ktorú som nevidel už tri roky od strednej. Nakoľko od tohto leta pracuje mimo SR a v jej meste sa konal koncert jednej skupiny, na ktorý chcela ísť, rozhodol som sa, že si predsa len tento rok doprajem krátku dovolenku a dohodli sme sa, že jej budem robiť „garde“.

Na strednej nepatrila medzi ľudí, ktorých si hneď všimnete, nie so všetkými vychádzala – ani to nepotrebovala, bola vždy sama sebou – občas hašterivá, so svojským zmyslom pre humor, trochu tvrdohlavá, a vôbec nie typ baby čo behá za chalanmi. Ja som typ, ktorý vychádza dobre so všetkými a ona nebola výnimkou. Vždy to bola pre mňa ale hlavne kamarátka (aspoň z mojej strany).

Za tie tri roky sa však značne zmenila a zistil som, že sa zmenil aj môj pohľad na ňu. Akosi som ju zrazu začal vnímať ako veľmi inteligentnú ženu s úsmevom, ktorý som na nej pred tým nikdy nevidel a neviem sa pred ním brániť. Za normálnych okolností viem čo chcem, aké mám priority a zásady...

Prišla ma počkať na stanicu a hoci s miernym meškaním, už pri prvom úsmeve som zistil že predo mnou stojí nádherná žena. Po krátkom privítaní, rýchlom navečeraní a pár pohárikoch červeného sme sa ponáhľali na spomínaný koncert. Ten bol fakt úžasný, rovnako ako aj jej šťastím rozžiarená tvár, ktorú som len nemo pozoroval (už som stratil pôdu pod nohami...)

Po koncerte sme si spravili „menšiu“ (bola dosť dlhá nakoniec) prechádzku mestom, ktoré som doteraz poznal len z mapy. Samozrejme sme si chvíle skracovali rozhovormi – veľa smiechu ale príjemné dialógy, proste sme boli na jednej vlnovej dĺžke.

Keďže čas utekal ako voda a slečna musela ráno do roboty, spánok bol nevyhnutný. Býva v podnájme, kde má jednu útlu (ale fakt útlu) izbičku. Boli sme vopred dohodnutí, že sa tam môžem zložiť a bola fakt dobrým hostiteľom, dokonca chcela spať na zemi, aby som ja spal na jej posteli (samozrejme jej to neprešlo). I keď o pár hodín sa mal ozvať budík, ešte sme hodnú chvíľu prekecali....

Proste celý večer som mal pocit, že je to skvelá žena a hrozne ma priťahovala.

Teraz pár faktov – stretla už v živote jedného hajzlíka, ktorý jej zlomil srdce

-         pracuje mimo SR, ja som v SR a stále tu študujem

-         poznáme sa dokopy 7 rokov a môj pohľad na ňu sa fakt za jeden večer zmenil do iných rozmerov ktoré som nepoznal

Celý večer som teda so svojimi pocitmi bojoval. Hoci bola celý večer to čo som chcel, moje zásady a rozum ma odhovárali ísť za tým po čom som túžil. Bol som z tejto skúsenosti zmätený a hoci som si prial, nedotýkal som sa jej, nič som nenaznačoval a ako sa hovorí, vo vhodných chvíľach som „nestlačil spúšť“.

Nie som typ, ktorý sa žien hanbí, len proste nepoznám veľa žien ktoré dokážu u mňa prekročiť hranicu kamarátstva.

Asi si potom viete predstaviť moje prekvapenie, keď sa zbadám že bojujem sám so sebou, aby som si nezačínal so ženou, ktorá mi vyhovuje. Všetky tie hore spomenuté fakty mi ale trápili mozgové závity, mal som strach že je to len chvíľkové, že signály, ktoré od nej vnímam si len možno vysvetľujem zle, že sa by som sa pustil do niečoho s čím si nie som istý, prípadne jej zlomím srdce ak zistím, že to tak nie je?

A tak teraz píšem tento dlhý blog, ktorý asi veľa ľudí nedočítalo (popravde dlhé blogy aj mňa odradzujú), a uvažujem.... je lepšie ľutovať to čo sa stalo, alebo ľutovať, že sa niečo mohlo stať ale nestalo sa?

Vo svojom živote idem vždy za tým čo chcem, viem že mi to nik nedá ak si to nevezmem alebo o to nebudem stáť. Ale v tomto prípade som chcel aj nechcel viacero vecí naraz a teraz netuším, či som sa rozhodol správne...